Chotár obce bol osídlený už dávno. Dokazuje to nález fragmentov červeno maľovanej keramiky lengyelszkej kultúry, hromadný nález bronzov z mladšej doby bronzovej (celková váha 80 kg) a objekty velatickej kultúry s množstvom keramických fragmentov, mazanice a kostrových zvyškov zvierat (všetko na polohe „Horné Ležoviská“). Na hone Lecki bolo objavené hallštattské sídlo čakanskej kultúry. Hon Lecki zachováva meno obce patriacej levickému hradnému panstvu, ktorá zanikla za tureckých vojen. Obec sa spomínala ešte r. 1638. Podľa kronikára kráľa Bélu III. Anonyma v čase záboru vlasti r. 896 Szovárd a Kadocsa, Hülekovi synovia, ako aj Huba s celou armádou Maďarov niekde v blízkosti dnešnej obce prekročili Hron.[1]
Obec Seč sa prvýkrát spomína v r. 1310 ako majetok Szecseiovcov z rodu Miskolcovcov, keď jeden z jeho členov Alexander (Alexander filius Petri de Zedche de genere Myskolch) kúpil obec Baka (dnes Pukanec), ktorú vlastnil aj r. 1324. V tomto roku Alexandrovi synovia polovicu Váradu (dnes Tekovský Hrádok) predali príbuzným z rodu Vezekényiovcov. R. 1325 dali váradské maketkové diely do prenájmu. R. 1330 Filip, Ján a Peter, synovia Mikuláša, syna Bezu z rodu Vezekényiovcov predvolávajú Szécsiovcov so sluhami a dvomi jobagiónmi. Samotná Malá Seč je prvýkrát písomne doložená r. 1355 ako Zechde et altera Zechde (Horná a Dolná Seč). Podľa niektorých historikov starším osídlením je Horná Seč a Dolná Seč sa vyvinula v jej chotári a osamostatnila. R. 1395 sa ohradili členovia rodov Szecseiovcov a Váradiovcov proti tunajším nárokom Petra Cseha Lévaiho. R. 1401 obec obsadil ostrihomský arcibiskup a tak rodiny Szecseiovcov a Váradiovcov sa z Tekovskej župy vytratili. Neskôr sa obec predsa stáva majetkom Lévaiovcov, r. 1435 obec Malú Seč syn Petra Cseha Lévaia (pochádzajúceho z rodu Sáraiovcov) dáva do prenájmu Jánovi Hunyadimu. R. 1506 Ladislavov vnuk Žigmund získal prenajaté majetky späť.[1]
Žigmund Cseh Lévai bol prívržencom Jána Zápolyu a kráľ Ferdinand I. mu majetky odobrala daroval jeho manželke Anne Petrovicsovej. Ale jeho syn Gabriel bol zase prívržencom kráľa Ferdinanda I. a tak mu rodové majetky vrátil. Vdova Gabriela Lévaiho Anna Thurzóová po r. 1541 sa vydala za Bálinta Balassu, ktorý sa takto stal majiteľom Malej Seče. Gabrielov syn Ján zomrel r. 1553 ako 18 ročný a majetok Lévaiovcov prešiel do rúk kráľa. Príbuzní po ženskej línii proti tomu protestovali, ale daromne. Tak obec zostala kráľovským majetkom. R. 1554 v urbáre hradného panstva Levice sa v obci spomína 19 usadlostí, z toho 7 želiarskych, mlyn s dvoma mlynskými kolesami mlynára Petra Akócsa a priezviská Búzás, Jakus, Nagy, Barló, Bordács, Tátos, Sügér, Kocsis, Molnár, Erdős, Botka, Sebestyén a Galambos. R. 1558 sa levické hradné panstvo stáva majetkom Štefana Dobóa ako odmena za hrdinskú obranu hradu Eger proti Turkom. V súpise port z r. 1564 (Processus Lazaris Zobonya incidis nobilium) sa v obci Kys-Zechke (domini Dobo) spomínajú 3 porty. R. 1570 v súpise tureckých vyberačov daní v obci Kis Szelcsin bolo spísaných 9 domov, 25 džizjeplatiacich osôb (daň z hlavy) a jeden dvojkolesový vodný mlyn na rieke Hron. Teda obec bola Turkom poplatná dosť skoro. Blízkosť hradu Levice znamenalo stále nebezpečenstvo, usilovali sa ho získať Turci, ktorí aj sem podnikali nájazdy a rabovali. Po smrti Štefana Dobóa r. 1572 majetok zdedil jeho syn František. R. 1601 tu bolo už 18 domov. Po smrti Františka Dobóa r. 1603 dedila vdova Žofia Perényiová, ktorá sa vydala za komárňanského hradného kapitána Siegfrieda Kollonicha, ktorý sa tak stal tunajším zemepánom. Jeho panstvo obsadil Gabriel Bethlen, pre cisára ho zas získal Peter Koháry. Obec sa znova stala kráľovským majetkom. R. 1640 sa tu opäť mení zemepán, stáva sa ním Ladislav Csáky, levický kapitán. Bol to veľmi dobrosrdečný človek, po ktorého smrti . 1654 na tento majetok si nárokovala Zuzana Lórántffyová. Ale Csákyovci tento majetok udržali. R. 1663 Turci dobyli hrad Levice a tak obec Malá Seč získala skutočne nebezpečného suseda. [1] V súpise tureckých vyberačov daní z r. 1664 je obec zapísaná ako Kis Szicse, ostrihomský tímárský statok, kde bolo spísaných 37 džizjeplatiacich osôb a 29 domácností po 50 akčí (drobný strieborný peniaz, základná menová jednotka Osmanskej ríše, pôvodne obsahoval 1,154 g = 6 kiratov striebra, no v čase uvedeného súpisu už len 1 kirat = 0,2005 g – takmer zhodné s európskym karátom). Tie platili desiatok zo pšenice, zmiešaného obilia, úľov, šošovice a hrachu, daň za hájovné a právo pasenia, drevo,seno, nevesty a sudy, príležitostné dávky, pozemkovú daňa daň z ošípaných. Spolu to činilo 7795 akčí. Dane vo výške 4000 akčí sa odvádzali tímáru (benefíciu) Musztafu ben Redzseba, teda obec bola sčasti jeho majetkom, patrila do ejáletu (provincia) Újvár (Nové Zámky), náhije (župa) Bars (Tekov)a livá (sandžak) Újvár. V súpise sa uvádzajú priezviská Báni, Süket, Galambos, Galanbos, Szabó, Cseke, Lőcseji, Szobi, Hubaji, Szicske, Löki a Pásztor. [2] R. 1664 hrad Levice cisárske vojská dobyli späť a Turkov odtiaľ vyhnali, tí sa ale so stratou pevnosti nezmierili. Ešte toho rokuho dobýjali, ale bezvýsledne. V tom čase najviac trpelo obyvateľstvo okolitých obcí, rabovanie bolo temer na dennom poriadku, dokonca v okolí r. 1665 drancovali vojaci grófa Rottala. Od r. 1675 postupne získavali panstvo Levice Esterházyovci, až sa na konci 17. storočia stalo ich majetkom úplne. Ani po vyhnaní Turkov z Uhorska r. 1686 nenastal vytúžený mier.[1]
R. 1703 vypuklo protihabsburgské povstanie Ferenca II. Rákócziho a hrad Levice sa stal jednou z bášt kurucov. R. 1708 bez odporu získal hrad cisársky generál Heiszter a to znamenalo koniec kuruckého panstva v Tekove. Samozrejme v týchto nepokojných časoch plných bojov a utrpení neobišli ani obec rôzne epidémie a nákazy, ktoré riadne zdecimovali obyvateľstvo. Až po potlačení Rákócziho povstania nastal vytúžený mier a obec sa mohla rozvíjať. R. 1720 tu bolo spísaných 18 daňovníkov. Tieňom tejto doby bolo prenasledovanie kalvínov, čo pocítili aj obyvatelia Malej Seče, keď r. 1733 bol odtiaľ vyhnaný ich farár, nakoľko Esterházyovci boli oddanými katolíkmi. Až Tolerančný patent cisára Jozefa II. z r. 1781 zaručil slobodu náboženského vyznania aj tunajším kalvínom a tí tu zanedlho založili farnosť. Obec žila svojim pokojným životom v tieni významného mesta Levice. R. 1828 tu bolo 15 domov a 95 obyvateľov, teda stále sa jednalo o malú obec. Jej obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, zhotovovaním výrobkov z prútia a známe bolo aj tunajšie hrnčiarstvo. Myšlienky maďarskej revolúcie 1848/49 oslovili aj obyvateľov Malej Seče, do radov honvédskej armády odtiaľ narukovali 3 občania a boli zaradení do 17. práporu, spolu s honvédmi zo župy Liptov, Zvolen a Orava. V Leviciach bol hlavný stan vládneho komisára pre banské mestá Lajosa Benyiczkyho. V rámci vojenských operácií honvédskej armády medzi 1. decembrom 1848 a 20. januárom 1849 sa presúvali cez Levice 11. januára divízie pod vedením divízneho veliteľa Jánosa Pillera do Zvolena a pod vedením divízneho veliteľa Györgya Kmetya do Banskej Štiavnice. Okolie obce bolo 18. apríla 1849 jedným zo zázemí bitky pri obci Nagysalló (Tekovské Lužany) medzi maďarskými honvédmi a rakúskou armádou. Podľa miestnej tradície na juh od obce v slivkovom sade táborili ruskí vojaci, od ktorých sa miestni obyvatelia naučili variť pálenku (bolo to zrejme v júni alebo júli 1849). Rakúšania viackrát vpochodovali do obce, ale obyvatelia Malej Seče dobre poznali aj honvédov, ktorých tu vždy vítali, veď stáli na ich strane. Po zložení zbraní pri Világoši 13. augusta 1849 rakúski vojaci načas obsadili obec. Až po rakúsko-uhorskom vyrovnaní r. 1867 sa pomery upokojili. V tom roku sa udiala významná zmena, Esterházyovci predali levické panstvo Sándorovi a Pálovi Schöllerovcom, ktorí tu r. 1893 vlastnili 256 katastrálnych jutár zeme. Na prelome 19. a 20. storočia sa tu pestovala vynikajúca kapusta, ktorú nakupovala aj Budapest. I. svetová vojna si vyžiadala z radov tunajších obyvateľov krutú daň, životy 23 občanov. Po r. 1918 sa Malá Seč stala na základe Parížskej dohody súčasťou novovzniknutej I. ČSR, ale život tunajšieho obyvateľstva sa zásadne nezmenil. Drel od svitu do mrku, aby uživil rodinu. Okolo r. 1930 sa obec stala členom spotrebného družstva HANZA so sídlom v Galante. Občianske vybavenie v obci temer nebolo, za všetkým stále bolo treba chodiť do blízkych Levíc. Družstvo HANZA r. 1938 malo v Hornej Seči 190 členov. Po Viedenskej arbitráži 2. novembra 1938 bola Horná Seč pripojená k Maďarsku.[1]
Novodobá história obce
Text bude doplnený
Zdroj:
[1] Szénássy Á., Reško A.: Horná Seč 1355 – 2000, Komárno 2000.
[2] Blaskovics J.: Az újvári ejálet török adóösszeírásai, Bratislava 1993.
[3] Vlastivedný slovník obcí na Slovensku I., Bratislava 1977.
